Dear me, Welcome to Bangkok!

V živote som už mala veľa bláznivých nápadov ale to, podať si prihlášku na univerzitu v Bangkoku považujem za jeden z mojich najbláznivejších. Celý proces a detaily toho, čo všetko to obnášalo od momentu podania si prihlášky až do chvíle kedy som pár mesiacov na to uplakaná opuchlinka naskakovala v Prahe do lietadla si môžete prečítať pod záložkou Before Asia, teraz sa k tomu už extra vracať nebudem. Každopádne v Thajsku som strávila spolu štyri mesiace života a hrdo prehlasujem, že som tam žila! Áno žila, študovala, cestovala, jedla, nakupovala a hlavne sa kultúrne vzdelávala a nasávala Thajsko každou bunkou tela. Budem sa snažiť príspevky z Thajska prinášať nejak polopatisticky, ale bude to pre mňa náročné pretože za štyri mesiace života tam, mám zážitkov minimálne na jednu knihu a ešte jednu cestovateľskú príručku k tomu. Tak so mnou majte trpezlivosť a pochopenie, ďakujem!

Bangkok už idééééém :)

Prvé dojmy a pocity? Smiech cez slzy!

Do Bangkoku som priletela začiatkom marca 2015 presne týždeň pred mojim prvým oficiálnym školským dňom a začiatkom semestra. Dodnes si pamätám to dusno vo vzduchu, čo ma po vymotaní sa z lietadla ovalilo do nosa. Mala som za sebou len krátky let zo Singapuru, ale aj napriek tomu ťahať 30kilový kufor, príručnú, kabelku, comp a ešte sledovať šoférov s cedulkami vo všetkých jazykoch sveta a hľadať na nich názov školy+moje meno bolo aj pre mňa superžienku náročné. KONEČNE! Nasledujem teda najviac milého koordinátora z univerzity a snažím za ho s tou všetkom batožinou neprevalcovať, čo bolo pri jeho výške asi 150cm miestami dosť náročné. Sadli sme si do auta, pozbierali ešte dvoch podobne zmätených výmenných študentov na letisku a začali nasávať prvé užitočné informácie na ceste do nášho budúceho domova.

Bangkapi

Myslela som si, že som pripravená na hocičo, ale toto?! Len ľudia čo boli osobne v Bangkapi pochopia o čom hovorím, ale aspoň sa posnažím Vám to priblížiť tak detailne, aby ste sa vcítili do mojej kože. Nie som žiadna princezná fajnovka a po tom čo som prežila rôzne internáty, stany v prírode, spala na pláži pod holým nebom a absolvovala päť týždňov pobytu v Harleme v NYC som už videla a zažila všeličo, no Bangkapi bolo aj na mňa silná šálka kávy. Medzi “chuťovky”, na ktoré som si ani po tých mesiacov nezvykla bolo napríklad to, že ak prší tak prší poriadne a to teda obnášalo ulice totálne pod vodou. To by ešte nebola tragédia, proste som so sebou vždy pre prípad nosila pár žabiek v kabelke na prezutie do ulíc, ale v momente keď som sa prebrodila až na našu ulicu tak už šlo do tuhého. Ako najhrozivejšiu nočnú moru opíšem len, že som sa brodila dažďovou vodou ktorá vyrazila odpad takže tam plával obsah kanálov, smetie, plastové fľaše, zhnité ovocie a zelenina, mŕtve potkany (sem tam mačka) a to si už človek aj zahreší v takom momente, to Vám garantujem!

Trošku pršalo

V Bangkoku byť elektrikár tak si frajer!

Tetuška predávajúca Jackfuit ("žakia" slovensky,WTF :D) 

Bangkapi je oficiálne jeden z vyše 50 distriktov v Bangkoku. Oblasť, kde bežný turista ani nepáchne, kde angličtina všeobecne patrí do kategórie jazykov populárnych asi ako mongolčina a kde ak nie si lokálec tak máš proste po chlebe! Ani neviem ako dlho sme v tom aute z letiska sedeli, keď sme dorazili na našu ulicu. Ulica Soi Ramkamhaeng plná áut, motoriek, moto taxikárov, ľudí, detí, pouličných stánkov so všetkým co dum dal, psov a hlavne odpadkov! Proste ak si predstavíte definíciu slova chaos tak presne všetko to zahŕňalo prostredie môjho nového domova. Prvé čo mi prebehlo mysľou bolo HANGOVER, určite sa práve tu niekde natáčal film Hangover. :D

Day and night in Bangkapi

Baan Suan Ramkamhaeng

Na výmenný študijný pobyt na Stamford International University Bangkok nás na daný semester dorazilo 15 študentov z Európy+ 1 študentka z Brazílie. Tvorili sme mix od 21-27 rokov z Brazílie, Fínska, Nemecka, Holandska, Francúzska a jedna zblúdila Juliana reprezentujúca Slovenskú/Českú republiku. Vďační za facebook sme si už pred pobytom v Bangkoku vytvorili komunitu na FB a zoznámili sa online. Doladili sme tak predčasne detaily, na ktorej ubytovni sa zhodneme, aby sme aspoň začiatky mohli bývať a tráviť spolu. Rozhodli sme sa, že všetci až na Parížsku zlatú mládež bookujeme Baan Suan Ramkamhaeng (ďalej len Baan Suan) na prvý mesiac a potom sa teda uvidí čo ďalej.

Celý komplex Baan Suan tvorila 12 poschodová budova s recepciou, vlastnou práčovňou kde sme si prali a ujom securiťákom ktorý nás strážil 24 hodín. K budove patril aj bazén do ktorého sme, ale mali obmedzený tzv. lístočkový vstup na 5 návštev do mesiaca. Moja izba bola z  kategórie štandard čo znamenalo že som sama pre seba mala izbu s balkónom,kúpeľňou a teplou vodou!, veľká vzácnosť v juhovýchodnej Ázii. V izbe mi nič nechýbalo, mala som tam king size bed, skriňu, stôl a stoličku, veľké zrkadlo a hlavne chladničku. Veľká pomocníčka v horúčavách! Izba bola plne klimatizovaná, ale ja sa s klímou osobne nekamarátim, pretože mám z toho zápaly očí a nádchu takže som ju veľmi nevyužila. No a aby zas nešlo všetko úplne po masle aj tu musel byť nejaký zádrhel a to bol v našom prípade internet. Hororovo pomalý a každý deň na pár hodín úplne nefunkčný internet mi sposôboval infarktové stavy. Často sa tak stávalo, že aj cez víkend som sa odviezla do školy len aby som si mohla zaskypovať s domovinou a skontrolovať pikošky zo sveta showbiznisu na FB, veď to poznáte.

Pridávam zopár fotiek keď bola izbička ešte uprataná a krásne čistá.

Moji feloši a celá naša parta :)

Ak porovnávam Baan Suan s internátmi ktoré som si odžila v Prahe (koleje južné mesto Chodov) tak to sa ani zďaleka nedá porovnať. Za veľmi podobné peniaze som v Bangkoku mala o veľa viac muziky. Baan Suan bol doslova moje svetlo na konci tunela, teda mám na mysli môj domov na konci najviac chaotickej ulice v Bangkoku. Veľa zavážilo aj to, že sme s ostatnými deckami ktoré boli tiež na výmennom pobyte bývali spolu pod jednou strechou v jednej budove a tak zdieľali starosti, radosti, rána po prekalenej noci, cesty do školy, no všetko čo sa zdieľať dalo. No a ako sa vraví, že človek si zvykne aj na šibenicu tak sa Vám musím priznať, že po 4 mesiacoch v ubytovni Baan Suan a lokalite Bankapi som sa už ani po zotmení nebála ísť si sama kúpiť vodu do sámošky. Dospela som dokonca do fázy, kde som už v telefóne mala stiahnuté všetky frázy v thajčine potrebné pre život, tak som si dokonca aj obed vedela objednať “bez pomoci” ďalších štyroch ľudí. 

Nikdy som neverila, že to niekedy vyhlásim ale Bangkapi chýbaš mi!  :)

S láskou,

J.