Do Kambodže som priletela priamo z Bangkoku a pristála v mestečku Siam Reap. Víza som si dopredu neriešila, pretože sú on arrival priamo na letisku akurát som dostala radu mať so sebou cash v USD a 2 fotky pasového formátu. Celá nedočkavá si tento vízový cirkus pamätám len matne lebo som už v diaľke videla vykukovať mužíčka maličkej postavy v krásnych reprezentatívnych šatách s cedulkou s mojim menom. Nikdy nikde sa mi ešte nestalo, aby ma na letisku čakali s cedulkou priamo s mojim menom a asi ani vo sne by mi nenapadlo, že toto prvenstvo zažijem práve v Kambodži. Hneď, čo mi to úradníci z imigračného dovolili som si hodila na chrbát baťoh a vybrala sa za tou čarovnou cedulkou. Tam už celý vyštafírovaný (význam slova synon. slovník TU) prešľapoval z nohy na nohu pán Sok! Prvé zoznámenie skvelé, sympatie na oboch stranách prebehli a hneď mi už aj ťahal môj 15kilový baťoh a naskakovali sme do terénneho auta. Cestou z letiska som vstrebávala veľa faktorov, akože sluchovo pána Soka a inštrukcie, zrakovo okolie, cestu kam ideme a čuchovo sa snažila nerozkašlať z toľkého prachu, čo sme v aute mali. Len málo ciest v tejto časti Kambodže boli naozaj cestami ako ich my poznáme a väčšinou šlo len o také tie červeno pôdne prašné cestičky. Po pár minútach s úsmevom na perách sme dorazili na miesto. Škola!
Škola exteriér, naľavo vidíte dve plechové triedy
Škola horné poschodie interiér, naľavo dvere do mojej izbičky
A tu budeš bývať
Skúsim Vám teraz vysvetliť celé rozloženie dvoch hlavných základných táborov a to číslo jedna škola a zároveň moje bydlisko (ďalej len škola) a číslo dva sirotinec Sok Orphanage (ďalej len sirotinec). Škola je areál oplotený vysokým plotom na predmestí Siam Reap, situovaný uprostred poľa. Celá budova má dve poschodia, dolné poschodie je veľká kuchyňo-obývačka s jedálenským stolom, dvoma izbami a kúpelňou. Horné poschodie má 3 izby s vlastnými kúpelňami a jedno také posedenie na chodbe. Ja som mala izbu sama aj keď pôvodne bola 2lôžková. Mala som tam dve samostatné lôžka, veľkú skriňu, čisté voňavé povlečenie, vlastnú kúpelňu a dokonca aj klímošku a ventilátor. Hneď na začiatku som bola upozornená, že tetu upratovačku nemajú tak som sa len pousmiala, že ja som sama sebe teta upratovačka celý život, tak to hádam zvládnem.
Moj šok v dobrom a izbička hneď po prílete
Obyvatelia domu sme boli rozdelení na "hostí" (čiže ja a ďalší učitelia zo zahraničia) a potom domáci zamestnanci (pomocná sila do kuchyne, tuktuk šofér, údržbár ktorý búchal kladivom po všetkom čo nefungovalo, všetko chlapci vo veku 14-17 rokov a odchovanci sirotinca Sok Orphanage). Vonkajší areál okolo domu tvorila kuchyňa v prístavbe a tri vonkajšie triedy, kde sa deti učili. Vonkajšie triedy v zmysle má to plechovú strechu, tabuľu a štyri nožky, na ktorých strecha stojí. Tak tak nejak vyzerala naša škola, ktorá bola každý deň otvorená pre deti zo širokého okolia a v ktorej som učila dva kurzy ráno a jeden večer každý deň okrem víkendov. 
Moja ranná skupinka šikovných žiakov vo vonkajšej triede :)
Ach a moja večerná skupinka zlatíčok, ktorých som drtila najmä anglickú gramatiku. V pozadí napravo kuchyňa v prístavbe
Deti boli na fotenie zvyknuté a pózičky mali už dávno nacvičené
Pretekačky kto skôr uhádne aké slovo sa skrývalo v klasickej hre na "šibenicu"
Sirotinec Sok Orphanage
Keď som si po prvý krát predstavila, že idem do sirotinca a ešte v Kambodži, kde prišla veľká skupina detí o rodičov pri vojne som si povedala, že to ja citlivka nedám. Seriózne mňa dokážu rozplakať aj smutné scény v seriály Priatelia, takže tento čin som brala ako citovú samovraždu, ale chcela som pomôcť, tak som si vravela že sa prekonám. Už pred príjazdom mi pán Sok dal inštrukcie, čo mám deťom priniesť ak ich chcem potešiť darčekmi a hlavne ako sa ku nim správať. V sirotinci v tej dobe sám!! (áno sám muž po 30tke) vychovával vyše 30 detí vo veku od 2 do 25 rokov. Najstarší zverenec bol teda starší ako ja.Pán Sok sám nemal ľahké detstvo a pretĺkal sa ulicami a životom, po tom čo mu ešte ako malému Khmer Rouge vyvraždili rodinu. Po tom, čo si preskákal detstvo na ulici mal šťastie, že si našiel svoju prvú prácu v reštaurácii ako pomocná sila za približne 30 USD mesačne!!! Až raz dostal vďaka na lokálne pomery dobrej angličtine šancu urobiť si sprievodcovský kurz. Byť sprievodcom pre turistov je v Siam Reap, ktoré je len pár minút od Angkor Wat ("ôsmy div sveta") niečo ako "zlatá baňa". Začal tak sprevádzať turistov z celého sveta a privyrábať si, no najmä zbierať kontakty. A keď sa ho tak ľudia pýtali na job snov, vždy len vravel o sirotinci a o tom, že by chcel pomáhať deťom z ulice okolo ktorých precháda každý deň autom a vidí ch žobrať pri ceste. Dať im strechu nad hlavou, jedlo, vzdelanie a šancu. Tú šancu, ktorú dostal on. No a keďže ako ja stále tvrdím existujú ešte aj dobrí ľudia na tejto zemi, začali mu títo turisti prispievať korunku ku korunke, do toho vybavovať rôzne organizácie na podporu a pomáhať ako vedeli. Pán Sok si tak s hrdosťou a najväčšou silou vôle akú som kedy videla otvoril v roku 2007 sirotinec a konečne mohol začať zachraňovať deťúrence z ulice. Viac o jeho story a tiež zabookovať si sprievodckovské služby pána Soka, v prípade že by ste mali cestu do Kambodže môžete na jeho web stránke TU.
Keď som sa s ním na tému ako to funguje so "zbieraním" detí bavila povedal mi len, že sadne do auta a ide po okolí kde rozhadzuje siete. Ukecať vraj deti na to, aby mu verili a aby s ním nakoniec naozaj do sirotinca prišli je niekoľko týždňový proces. Veľa detí je bez rodičov a keď prežívajú na ulici tak alkohol a drogy nie sú ani v mladom veku výnimka. Okrem iného iný svet nepoznajú, takže ukecať ich na teplé jedlo a strechu nad hlavou je doslova bojovka na pevné nervy. Vravel mi tiež, že oblasti ako sú Siam Reap sú na tom ešte celkom fajn, pretože detí si vyžobrú od turistov alebo niečo pod zub nájdu v odpadkoch z reštaurácií, ale že čím viac do vnútrozemia, tým je to vyšší level chudoby. Dokonca mi rozprával o príbehoch kedy, ho príbuzní alebo dokonca aj rodičia osobne prosili, aby si od nich deti vzal lebo oni im do života nemôžu dať absolutne nič...od základnych potrieb ako jedlo, teplo, vzdelanie, detstvo,...no nič. (Teraz je priestor na to, aby ste okamžite šli a dali pusu svojim rodičom za to čo v živote máte!)
Spomínané červeno pôdne cestičky, verte mi že od tohto prachu som mala po 3 týždnočh špinavé ešte aj spodné prádlo, no pračka sa s tým ľahko popasovala
Nekonečné hry s deťmi v sirotinci počas obedňajších prestávok, tu konkrétne prišli na návštevu 2 japonské stredoškoláčky (na fotke v kolbúku a šiltovke)
Ako to v sirotinci vyzeralo
Predstavte si dvojposchodový dom, horné poschodie s dvoma izbami pre dievčatá všetkých vekových kategórii a dolné poschodi s troma izbami pre chlapcov. Každé poschodie vlastná kúpelňa a zariadenie izieb proste co dúm dal. No a že či mal každý vlastnú posteľ? Ha! Tak tento bol dobrý! :) Spali pokope kľudne aj skupinka na spojených matracoch s tým, že o najmenších drobcov sa od kŕmenia cez prebaľovanie starali najstaršie dievčatá a mali ich pri sebe aj v noci.Sirotinec bol od našej školy vzdialený asi 15 minút tuk tukom a ja som tam tak každý deň dochádzala za deťmi hrať sa v okne, ktoré som mala medzi rannými dvoma kurzami a tým večerným. Deti zo sirotinca chodia do školy na smeny, čiže buď majú školu ráno alebo večer a medzi tým sú doma a hrajú sa a hlavne obedujú, pretože niečo ako školská jedáleň neexistuje. Ja som teda bola ich hlavná činnosť počas tejto obedňajšej pauzy a hrali sme rôzne hry, súťaže, športovali a potom si každý deň dali spoločný obed.
Najstaršie dievčatá klebetia čo bolo v škole a obedujú na dvore pred sirotincom
Jedna z chlapčenských izieb
Deti zo Sok Orphanage v uniformách, zapózovali mi tesne po tom čo prišli domov zo školy a ja už som ich nedočkavá čakala
Ich najlepší kamarát a človek s tak veľkým srdcom, že to si ani neviete predstaviť
Pán Sok :)
Odkaz na web TU.
Krásny piatok!
S láskou,
J.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára