Dobrodružstvo Kambodža začína

Ako už všetci moji čitatelia viete, som doma. Doma v Európe, kde každý deň zápasim so zimou, okrem toho si plním povinnosti ohľadom školy (ja vs. škola na skúšky 2:0) a pendlujem medzi Košicami a Prahou. O mojich domácich radostiach a malilinkatých starostiach som písala v minulom článku, tak ak ste to zameškali mrknite TU. 

Dnes sa budem bližšie venovať miestu na svete, ktoré mi dalo toľko čo mi nedala žiadna škola, prednáška, kurz a ani náučná literátúra. Miesto, kde som pochopila, aké veľké šťastie je pochádzať z civilizovanej krajiny a čo som do vienka dostala vďaka tomu, komu a kde som sa narodila. Miesto, kde je voda vzácna, za gramotnosť sa platí a kde som mala chuť dať aj to posledné, čo som so sebou práve mala krásnym detským dušičkám, ktoré nemali toľko šťastia a vyrastali bohužiaľ bez rodičov. Kambodža. Moja milovaná Kambodža!

Budem sa veľmi snažiť tento post písať čo najviac autenticky a tak, aby ste sa vcítili do mojej kože a prežili si to čo som prežila ja, keď som sa minulý rok rozhodla odísť na 3 týždne učiť angličtinu do sirotinca v jednej z najchudobnejších zemí sveta. Pôvodne som si myslela, že to všetko vstrebám do jedného príspevku, no to ani náhodou. Takže Vám to budem kúskovať pekne postupne.

Najväčšia pýcha Siam Reap je jeden z piatich divov sveta Angkor Wat

Pure happiness, najkrajšia radosť akú som kedy videla je radosť z maličkostí! 

Časť prvá

Ako to všetko začalo

Bol Apríl 2015 keď som už bola v Bangkoku ako doma, mala za sebou prvé výlety a rozkukávala som sa kam by som mohla ísť spáchať nejaké dobro a vrátiť tak Ázii to, čo všetko mi už dala. Myslím, že to má veľa z nás tak, že až sa blížia Vaše narodeniny (špeciálne tie okrúhle) tak začnete rozmýšlať kde, ako a s kým by ste ich chceli stráviť... 

Tak nejak sa blížili aj moje 25. narodeniny (slávim 1.5. a som v znamení býka) a ja som v tom už mala jasno. Vedela som, že ich chcem stráviť špeciálne a tak, aby som na ne už nikdy v živote nezabudla! A teraz nemám na mysli opiť sa do nemoty v košickom klube a ráno s opicou a bolehlavom spomínať, kde a čo som robila. Mála som skôr na mysli niečo také, čo si budem pamätáť navždy.

Riešila som to s viacerými kamarátmi a radila sa, čo a kam až som sa zrazu zverila s týmto nápadom dobročinnosti kamarátke Jane, žijúcej už nejaký ten rok v Singaure a tá ma behom pár minút zahltila informáciami o Kambodži. Vraj je tam blízko mestečka Siam Reap sirotinec, ktorý ona sama podporuje a navštevuje čo jej to prostriedky a čas dovolia a teda ani to netrvalo dlho a behom pár minút už som mala ich web a kontakt na nejakého pána Soka. Po pár správach na FB, čo sme si hneď po zoznámení sa s pánom Sokom vymenili mi bolo jasné, že tento človek je výnimočný a že ak niekomu chcem pomôcť, tak je to on!

Moje malé ňuňu, najviac mojkacie mojkadlo :) 

Hovorí sa, že oči sú okno do duše?! Ja vidím čištú lásku 

Juliana, please come!

Komunikácia s pánom Sokom bola len cez FB a z jeho nie úplne dobrého písomneho prejavu v angličtine som niektoré organizačné detaily úplne nechápala. Jasne mi, ale deň čo deň vypisoval, aby som proste už len dorazila a že on mi všetko vysvetlí, postára sa a ukáže na mieste, pretože učiteľa angličtiny na to obdobie potrebuje pre deti viac ako soľ. Oukej tak si vravím idem predsa len z Thajska len tutok vedľa cez hranice, Kambodža zas už nieje taká neznáma a mamka ma možno ani nezabije, keď jej o tomto výlete poviem až po tom, čo sa z Kambodže vrátim! Nakoniec sa celá moja família zachovali ako ozajstní hrdinovia, keď mi letenky z Bangkoku a ubytko v Kambodži vyskladali z ich peňazí ako darček na moje 25. narodeniny. Proste moja rodina je najviac a vedia, že ak niečo chcem pôjdem za tým aj cez mŕtvoly, tak mi to aspoň mohli podarovať oni na narodeniny a potešiť ma. (ĎAKUJEM! :)) Po tom, čo som si vybavila voľno v škole (áno zameškala som pár lekcií, ale svet sa nezrútil) a spojila to ešte s ďalšími sviatkami, čo sa v Thajsku práve slavili som vyskladala neuveriteľných 18 dní! Letenky kúpené, ubytko u pána Soka v škole rezervované, nákupný zoznam hračiek a školských pomôcok pre detičky spísaný a mne neostávalo nič iné len začať odrátavať dni do odchodu. 

Nákupný zoznam obsahoval

• písacie potreby (farbičky, perá, fixky)
• zošity (čisté, linajkované, skicáre)
• omaľovánky a plastelínu pre najmenších
• čačky pre slečny (veci do vlasov, sponky, gumky, laky na nechty, očné tiene, lesky na pery)
• gumičky (taká ta hra, čo u nás fičala snáď pár rokov dozadu ako s z malých farebných gumičiek vyrábali rôzne zvieratka, náramky, atď,...)
• hulá kruhy, lopty
• kriedu na chodník a švihadlá, ktoré mali najväčší úspech a ja som oprášila repertoár všetkých hier z detstva

Spomínané darčeky sme museli hneď otestovať a tak sme otvorili kozmetický salón

Moja našikovnejšia kaderníčka

Testovali sa aj švihadlá a ja som zistila, že kondične nič nedávam oproti týmto malým klbkám energie

Nákupný zoznam som konzultovala s pánom Sokom, ale aj s kamarátkou Janou, ktorá mi o tomto mieste povedala a ktorej sa chcem za to všetko ešte raz poďakovať! Obaja sa zhodli na tom, že jediné čo deti potrebujú su nejaké drobné poklady pre nich, v zmysle čo im žiadna charita a ani organizácie, ktoré ich podporuju nedajú, pretože jedlo a šaty majú práve od nich. 
Na mieste mi dokonca pán Sok rozprával jeden príbeh, ktorý ma tak dojal, že sa s Vami o neho podelím. Rozprával mi, že má organizácie a rôzne charity, od ktorých dostáva na prídel v pravidelných dávkach ryžu a základné suroviny pre jeho deti a že je to pre neho istota, o ktorej vie, že mu nakŕmi tie hladné krky. No a že sa sem tam stane, že sa im niečo zvýši a ostane navyše a do toho dorazí nová zásielka a on má tak viac ako potrebuje. Tak som ešte stále netušila kam smeruje a čakala, čo z neho vypadne. No a tak pokračoval, že v okolí Siam Reap pozná snáď všetky sirotince a vie kde je aká situácia a že, existuje jeden sirotinec kde sú umiestnené len tie deti, ktoré prišli pri rôznych hrách alebo proste nedopatrením o nohu/nohy tým, že šliapli na stále aktívnu mínu, ktorých je btw Kambodža aj v dnešnej dobe ešte plná. Takže aby tej pliagy, čo tieto deti postihla nebolo málo (väčšina sú siroty alebo sa ich rodičia po tom, čo sa im deti zmrzačili vzdali), sú ešte okrem iného aj handikepované a život sa s nimi vášne nemazlí. To už som mala slzy na krajíčku a on rozprával ďalej. Až sme sa dostali k tomu, že tieto deti a tento sirotinec nemajú kontakty ako má on, nemajú webovú stránku, nemajú toľko jedla ako jeho deti a tak im vždy keď má on niečo navyše (pojem "mať niečo navyše" v spojení so sirotincom je pre mňa jeden z najväčších životných paradoxov) im to zanesie osobne!!! No a tak som tam stála, išla si oči vyplakať a následne sa šla sama na pár hodín zamyslieť nad mojím životom. Tomu hovorím presne tá chvíľa, keď sa mi zmenili životné hodnoty. 

Darčeky som dostávala denne a ten najkrajší bola prítomnosť drobcov

Tak a tu niekde by som chcela ukončiť dnešný príspevok a poprosiť Vás, aby ste si bez srandy vážili čo máte. Každý máme iný osud, rodinu, zázemie, prácu, všetky faktory čo na nás vplývaju, ale verte mi že sa stále máme dobre! Viac ako dobre. Tak si to prosím vážte a myslite na to, že na druhom konci sveta ľudia nemajú ani na pitnú vodu a napriek tomu sú šťastní! Ďakujem :) 

V ďalšej časti série príspevkov z pobytu v Kambodži Vám budem opisovať moje prvé pocity a postrehy hneď po prílete a tiež v akých podmienkach som bývala a ako vyzerala naša škola.

S láskou,

J.