Niečo veľké sa chystalo a nám to bolo jasné už zo všetkých plagátov rozvešaných našim momentálnym domovom, mestom Padang. Plagáty a billboardy oznamujúce príchod najväčšej Fashion Carneval Show v roku! Veľmi som chcela byť súčasťou toho a preto v momente, keď nám naša “mamka” Ibu Ade oznámila, že nás nasledujúci deň nastajlujú do lokálnych šiat a pojdeme s pochodom mestom kričala som od šťastia. Prípravy zabrali asi hodinu a pol a takto nejako vyzerala moja premena z Juli na Šeherezádu:
Hodina a pol práce a je zo mňa princezná
Moja šikovná stajlistka Panda
Chlacom som trochu závidela, že ich prípravy trvali snáď len 10 minút a najdlhšia časť toho, bolo uviazanie šatky na hlavu. Na nás sa dievčatá z Art Centra pri stajlovaní riadne vytrápili. Myslím, že najťažší oriešok bol make up pre spolužiačky z Pacifiku, ktoré maju snedú pokožku a preto sa vrstvy bieleho púdru nanašali po kilách. Oblečené sme mali ručne šité šaty, z hrubších zamatových materiálov zdobených korálkami a trblietkami a spodná časť kostýmu bol okolo pása uviazaný sarong. Šila ich pani, ktorá ma mini továrničku tu v Padangu a špecializuje sa na tieto sviatočné kúsky oblečenia. Šatky na hlavách sme si zdobili my samé na hodinách ručných prác a šitia.
S babami pokope
V momente keď sme už všetci vyzerali ako praví obyvatelia Padangu, sme sa presunuli na hlavné námestie na pláži, kde sa konalo otvorenie Fashion Show. Patrične nás tam všetkých privítali a ja som sa hneď presúvala do davu fotiť ostatné módne výstrelky. Vyspovedala som tam aj jednu slečnu, ktorá sa mi sťažovala že má na sebe kostým už dve hodiny a jeho váha je 9 kíl, takže chrbtica plače každou minútou viac a viac. Po otvorení sme sa stali súčasťou pochodu mestom, ktorý mal v celkovej dĺžke niečo cez 3km. Počas pochodu sme mali hlavnu úlohu usmievať sa, mávať a fotiť! Davy ľudí postávali pri ceste a to ste teda mali počuť ten krik a pískot keď sme chodili okolo. Najmä deti nezvyknuté na “bulé” (cudzinec) kričali a nechápali, čo tam v tom ich mestečku robíme.
Och títo drobci zlatí! :)
Počas pochodu sme mali jednu povinnú zastávku pri porotcoch, kde sa každý účastník pochodu musel zastaviť, predviesť kostým a oni si hneď robili poznámky do hodnotenia. My ako vážení hostia sme hodnotení neboli, ale porota z nás bola aj tak nadšená. Z pomedzi kostýmov som mala svoju favoritku, ktorá to nakoniec nevyhrala, ale aspoň Vám pridávam jej fotku.
Číslo 7- moja favoritka krásna
Premakané do detailov
V sprievode sa šlo aj s hrdou maminou
Paparazzi všade :)
V cieli na nás čakali všetky naše decká z Art centra s pochvalou a sladkou odmenou. Boli veľmi hrdí na to, že sme ten pochod zvládli a aj keď spotení a zničení došli všetci až do cieľa. Celá show trvala asi 5 hodín a poviem Vám, že mať na sebe po tri vrstvy oblečenia a prejsť v tom niečo cez 3km v 35 stupňových horúčavách, dá riadne zabrať. Prepotení sme boli úplne do nitky, ale ten pocit vidieť lokálnych ľudí ako nám fandia stál za to!
Ďalší dokonalý zážitok made in Padang za nami a za seba priznávam, že sa mi toto mesto dostáva dňom čo dňom viac pod kožu! :)
Krásny deň,
Juli :)
Juli, nechapem... Preco ste sa snazili spoluziacky z Pacifiku vybielit, ked vsetci okolo vas, ocividne domaci, su snedi?
OdpovedaťOdstrániťAhoj, ďakujem za koment! :) No v prvom rade sme sa o to snažili preto, že spolužiačky z Pacifiku sú černošky a sú o pár odtieňov tmavšie ako lokálni ľudia tu. A druhá vec je, že obecne v JV Ázii je fenomém byť čo najbelší a preto sa všetci vkuse bielia a vyššiu vrstvu ľudí spoznáš práve podľa toho, že majú svetlú pokožku skoro ako my. Je okolo toho celá veda a je to najmä z dôvodu, aby ukázali postavenie v spoločnosti a to že sú na tom tak dobre, že niesú nútení pracovať manuálne vonku a vystavovať tak pokožku slniečku. :)
Odstrániť